Jak jsem už neměl Sliverský komandér balík

Autor sa venuje MtG od edície Tempest a nakoľko donedávna vlastnil kvinteto komandérskych balíkov, takže dnes s absolútnou istotou vie, o čom hovorí. ​​

Jak jsem už neměl Sliverský komandér balík

Život na tomto svete býva každý deň iný. Niekedy je vplyvom geopolitických okolností príliš reálny, ba priam až nepríjemný. No na únik od toxickej ťažoby každodenného bytia máme vďakabohu široké spektrum voľnočasových aktivít, s pomocou ktorých to čakanie na hodinu nášho odchodu prejde o čosi jemnejšie. Medzi takéto aktivity u mňa patrí okrem kosenia záhrady a organizovania kumbálov, či špajzí, aj hranie kartovej hry Magic the Gathering.

Už od pradávnych čias edície Tempest som túžil mať svoju vlastnú stajňu, až po okraj naplnenú tými najfajnovejšími Slivermi z celého chotára. Sliveri totiž pre mňa znamenajú dokonalú komunitu, od ktorej sa my ľudia máme čo učiť. Preto som si od rokov datovaných k začiatkom môjho korporátneho pracovného pomeru začal odkladať istý obnos disponibilných financií bokom. Ich účel bol jednoduchý, mať rozpočet na zakúpenie si MtG kariet, ktoré som vždy túžil vlastniť, no v detstve z dôvodu všeobecnej chudoby nemohol. Tak som za tie roky nazbieral mnoho Sliverov a o čosi neskôr si z nich postavil svoj prvý komandérsky balík a všetko to spísal v článku tu.

A na chvíľu som bol šťastný.

Až jeden podvečer prišla za mnou pani M. (rozumej Manželka) a s hlasom zlomeným viac ako nervové zakončenia Michaela Schumachera po tej jednej lyžovačke mi povedala: "Máme problém. Stalo sa niečo veľmi zlé."

Oblial ma mrazený pot. 

“Omylom som Ti vyhodila do smetia balík kariet,” povedala a zronene sklopila oči do zeme. “Uvedomila som si to až o nasledujúci deň a už som našla len tieto karty,” dopovedala a rukou, trasúcou sa ako šantivá ihlica seizmografu v Jokohame, mi ich smutne podávala. 

Neveril som tomu. V tej chvíli mi v hlave vírili hromady otázok, ako napríklad aj tieto:

• Ako človek omylom vyhodí krásnu krabicu plnú úžasných zberateľských kariet a nemenej nádherných kociek?
• Skúša na mňa len predčasný aprílový žart, pretože som jej povedal, že pribrala?
• Čo teraz budem so svojím MtG životom robiť?
• Prečo sa všetky zlé veci dejú dobrým ľuďom?
• Dokáže sa naše dlhoročné manželstvo z takejto rozsiahlej rany vôbec niekedy spamätať?
• No tá najdôležitejšia bola - Ktorý z mojich piatich komandérskych balíkov sa stal  obeťou situácie?

Možno to bol ten precon z Falloutu s energiami, ktorý ani poriadne neviem hrať? Alebo ten mono red s Nehebom z článku tu? Či nebodaj rodina Eldraziov z článku tu? Hádam len nie môj čerstvý cukríkový balík z Finálnej Fantázie, ktorý som dostal túto zimu pod Ježiška?

Nie.

Nie, nie, NIE.

Ako som sa pozrel na priehrštie kariet v jej dlaniach, tak mi to došlo. Sliveri. Moja historicky prvá komandérska láska, môj vysnívaný balík s kráľovnou všetkých kráľovien vyobrazenej na titulkoch rezervovaných zoznamov.

V tej chvíli sa mi zrútil svet. V kútikoch oka sa mi ako foilová Mana Crypta zaleskli osamelé slzy smútku. V živote som dovtedy plakal len dva razy - prvý krát, keď vo filme Vinnetou 3 - Posledný Výstrel zastrelili môjho indiánskeho hrdinu (mal som vtedy 6 rokov) a keď plachtou zakryli v zákrute Tamburello zvyšky rozbitej formule najlepšieho pretekára všetkých čias - Ayrtona Sennu (mal som vtedy 10 rokov). Dokonca ani pri narodení mojich dvoch dcér sa tento málopočetný zoznam nerozšíril. Až teraz.

Nadvládu nad volantom vozidla môjho vedomia hneď prevzala tá logická časť mozgu a okamžite vymýšľala ďalšie kroky. Ísť obzrieť smetiaky v blízkom okolí, či hodiť prispevok na facebookovú skupinu nášho sídliska, to boli prvé dve lastovičky snahy o instatnú záchranu nezachrániteľného. Spoločne sme si prešli krok za krokom miesto činu a musel som uznať, že dávať si komandérske balíky pod stôl povedľa koša na krabicu s knihami nebol ten najlepší nápad. Postačilo mať vrchovato naplnený kôš a voi-la, katastrofa bola na svete. A čo, že som to tak mal hromadu rokov a nič sa nikdy nestalo. Avšak rozumne som prijal isté percento viny aj na svoje plecia, pretože na tomto kopci som teda zomrieť nechcel. 

Ľudia sa napodiv začali ozývať, no na nepodiv to boli okrem jednej výnimky totálne zbytočné komentáre. Veď načo mi asi bude, že “aj som bola prekvapená, že niekto toto vyhodil, tie karty boli také krásne”, alebo “aj som premýšľala, že si tie karty vezmem so sebou domov, ale nakoniec som ich nechala tam”. No shit, Sherlock. S odstupom času už dnes viem, že tieto reakcie na bežných ľudi boli z mojej strany motivované hnevom a tí ľudia za to skrátka nemôžu. Veď oni nemajú odkiaľ vedieť, koľko tie karty stáli. Ale tak skúsme sa aspoň my poučiť a ak uvidíme pri bedniach niečo, čo tam vonkoncom nezapadá, nehanbime sa to vziať a uschovať. Možno tým komusi zachránime manželstvo.

Vďaka pomoci anonymných ľudí sme našli ešte štyri karty pri ihrisku a bola medzi nimi aj moja obľúbená Caverna. V ten istý večer mi doniesol sused ďalších šesť kariet, kde bola aj moja komandérka Sliverská Hrobomatka. Našiel som v tom istú symboliku, pretože bez komandéra sa balík postaviť nedá a tým, že sa našiel, by to človek mohol chápať ako pozitívne znamenie a pošťuchnutie tým správnym smerom k náprave a obnove.

V hlave sa mi súčasne rozohrali refrény všetkých smutných piesní od Taylor Swift, či Linkinovho Parku a tvorili tak kakofonický soundtrack, tak metaforicky vhodný k situácii bez východiska. Napriek tomu sa nám podarilo zachrániť spolu 38 kusov kariet, ktoré v divokej prírode betónového sídliska žiarili vďaka svetlozeleným obalom. Avšak aj napriek dvojobalu boli mnohé z nich značne poškodené od kamienkov, prachu, či od všeobecného vonkajšieho sveta. Žiadna z tých kariet už nikdy nepôjde do výkupu, a tak mi už navždy zostanú ako pripomienka jednej nepríjemnej situácie.

Mal by som sa tým nájdeným kartám tešiť, no prvých pár dní som sa na ne nedokázal ani len pozrieť. Vypĺňal ma najprv smútok, potom hnev, no a nakoniec to skončilo pri rezignácii. Čo sa stalo sa už neodstane a pani M. z voleja sama od seba navrhla, aby som si stratené karty kúpil znova. Je zázračné, čo dokáže urobiť pocit viny. Avšak to, čím ma môj starý balík tešil kedysi, to už nedosiahnem. Ono tie hodnotné karty som si kúpil kedysi za vtedajšie ceny minulosti a teda ma dôkaz mojej výnimočnej investície napĺňal hrdosťou viac, ako keď pred zápasmi Národnej Hokejovej Ligy zaznie posledný verš hymny toho najamerickejšieho národa na svete. A kde by som vôbec s prestavbou začal. Možno táto konverzácia nastane v budúcnosti, no kým sa tak stane, to v Hornáde pretečie ešte veľa vody.

- veď sú to predsa len a iba kartónové karty -
- v živote existujú omnoho horšie veci, ktoré sa môžu ľuďom stať -
- deti v Afrike nemajú čo jesť - 
- mám predsa v živote všetko, čo potrebujem a aj viac -

Túto mantru si každodenne opakujem a snažím sa uveriť v jej účinok. Ale.

Taký je skrátka život.

Ešte aj dnes sa pri prechode okolo migračných ciest našich rómskych spoluobčanov veľakrát pristihnem, ako sústredene pozerám a očami prehľadávam rozhádzané smetie okolo chodníkov a priľahlej tráve. S tajným dúfaním v srdci pohľadom pátram po svetlozelených obaloch, ktorých farba mi až do konca života ostane notoricky vypálená do mozgu. Možno sa mi práve dnes podarí nájsť práve tu jednu stratenú kartu, práve tu jednu kráľovnú, o ktorej som pred tridsiatimi rokmi mohol iba snívať a na krátky záblesk ju mal len a len pre seba. Ako ale ukázala skutočnosť, tú pravú kráľovnú nemôže nik spútať, či nedajbože natrvalo vlastniť. Ona potrebuje žiť voľne vo svete reflektorov smetiarskych áut a nie byť uväznená pod oťažami kartových veliteľov v doslovnom dvojobale.

V mojom živote už miesto pre dve kráľovné bohužiaľ nie je.

Cválaj hrdo, Sliverská kráľovná.

Už si voľná.

Magicu Zdar!

Poslat článek na e-mail

E-mail přijemce:	Váš e-mail:

Komentáře

Přispívat mohou pouze přihlášení uživatelé. Pokud chcete vložit komentář, přihlaste se ZDE.